Duje viter, duje, micno rušat s konarami, ta vin rozduv po chotaru ľubov medži nami. Obšijav s ňom cavyj chotar, lisy aji poľa, teraz bvudit po chotaru šitka pycha moja. Mij frajir byv dobryj – šumnyj, prituľnyj jak mača, ale moje pyšne serdce bivo pre ženača. Raniva jem dobre serdce, svojoho mivoho, i zarmutiva rodinu chvopa ženatoho. Ľude na ňa krivo smotrjat, nemam spaňa v noči, to pre moji ťažky hrichy, skvapjam k zemli oči. Nepomožut mi svzy – pvač, micne narikaňa, to pre moju veľku vinu, od Boha skaraňa.